Denník No.2 : Nervy, nervy, nervičky!

Autor: Silvia Divékyová | 19.7.2012 o 1:43 | (upravené 23.7.2012 o 16:54) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  1172x

Som rada, že ste sa znovu rozhodli siahnuť po mojom cestovateľskom denníčku - šťastne som odletela a pristála - dva krát, zaspíkovala som si a aj trošku "zafreakovala". Budem rada, ak za sebou necháte odkaz - je super vedieť, že na vás ľudia myslia, aj keď nie ste priamo pri nich :)

Dnešný deň bol pre mňa strašne dlhý - zarátajte si časový posun, som už hore viac ako dvadsaťštyri hodín. Ale pekne poporiadku.

V noci som nevedela od vzrušenia zaspať - prehadzovala som sa a keď som konečne zaspala, zobudil ma blbý budík. Ten som mala nadstavený na pol druhú ráno, aby som sa do poltretej stihla dať dokopy, prípadne dobalila niečo, čo som zabudla. Budík som však vypla a zavrela oči. Zobudila ma až babka o druhej hodine rannej a ja som mala na všetko polhodinku. Bleskovo som sa umyla a prezliekla, babka mi dala pripravené raňajky a už som aj frčala do auta k Davidovi.

Trošku sme si zaspíkovali, kúsok cesty do Viedne som si podriemala. Nervičky ma však udržiavali pred zaspatím - teraz neviem či to bolo dobré, alebo zlé.

Keď sme došli na parkovisko, museli sme si trošku zautekať na autobus, ktorý preváža cestujúcich priamo na letisko. Tam to už išlo ako po masle - odovzdali sme batožinu, nechali si skontrolovať pasy atď. Cez kontrolu batožiny sme prešli úplne bez problémov a tak sme si šli sadnúť na kávičku s roll'n'butter - prakticky šlo len o obyčajnú žemličku s maslom.

Let z Viedne do Amsterdamu prebehol totálne v pohode. Po ceste som kukala filmy a dve hodinky mi ušli ako nič. Amsterdam bol však trošku o niečom inom. Letisko bolo fajn - myslím, že tak ako ktorékoľvek iné - tabuľky s nápismi nikdy nesklamú. Pri nástupe do tohto lietadla sme však museli prejsť cez akúsi „predimigráciu" kde sa nás pýtali otázky ako: „Balili ste sa sami?" „Nesiete iba svoje veci" „Nechali ste kufor nestrážený?" „Čo budete robiť v Bostone?" „Ako sa živíte?"
Po tomto „výsluchu" som bola trošku vykoľajená, ale nejako som to zvládla.

Let do Ameriky..fúúú, dlhý. Kukla som si zo tri filmy, doniesli nám kopu jedla, zoznámila som sa s jednou babou z Polska a už konečne viem ako funugujú záchody v lietadle. Úprimne, nevedela som sa dočkať, kedy vypadnem z toho lietadla. Vôbec som nespala.

Po vystúpení z lietadla nás čakal rad na - pripravte sa na to - imigráciu. Trochu som sa bála a keď som zbadala toho týpka pri rade, do ktorého nás postavili, nebolo mi všetko jedno. Vyzeral poriadne naštvane. Našťastie sme sa nakoniec dali do druhej kolonky kde bola relatívne milá ženská, z ktorej nakoniec vypadlo, že je Češka - to sa už s nami smiala. Takže to nakoniec dopadlo celkom fajn. Na letisku nás vyzdvihol akýsi Fernando - v parádnej limuzíne. Mimochodom, nedajte sa spliesť tým menom. Typický Američan, ako vystrihnutý z filmu, taký ten dedkovský typ, šedivé vlasy, brada a bokombrady, mohutná postava, baretka na hlave. Zobral nás do Pawtucket, kde má David kanceláriu. Dostali sme super ubytko. David ma potom ešte vzal na večeru do Cheesecake Factory - vyzeralo to tam úchvatne a jedlo bolo skvelé, časníčka Julia veľmi prívetivá.
Teraz som už na izbe s dvoma obrovskými postelami a vlastnou kúpelňou, musím si ísť ešte preložiť batožinu a osprchovať sa. Som unavená, ale dnešný deň bol úplne epický.

Prepáčte za absenciu fotiek, nejaké potom pridám, ale momentálne sa mi chce strašne spať - a to tu nie je ešte ani osem.

Zajtra ma čaká cesta do New Yorku, tak držte palce! :)

Silvia

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?