Denník No.10: Zazvonil zvonec a...

Autor: Silvia Divékyová | 23.8.2012 o 14:05 | (upravené 27.8.2012 o 8:10) Karma článku: 6,10 | Prečítané:  465x

Tak ako to už raz býva, aj mojej americkej rozprávke dnes zazvoní zvonec a bude jej koniec. Na „žili šťastne až do smrti“ som sa ešte nedopracovala, no napriek tomu túto krajinu opustím s nanajvýš dobrým pocitom.

Ešte než začnem, vopred sa ospravedlňujem za absenciu fotografií, doplním ich hneď ako budem môcť.



Teraz, keď sa obzriem dozadu, zdá sa mi to ako včera, keď som nevedela zaspať, pretože som o tri hodiny musela vstávať, aby som nasadla na lietadlo vo Viedni. Na začiatku som mala predstavy a fantázie, z Ameriky odchádzam s náručím plným spomienok a zážitkov. Posledných pár dní mi ubehlo ako voda. Strávila som ich veľmi aktívne – opäť som sa stretla s Kaori, šla som si zacvičiť do telocvične, ktorá patrí svetoznámej univerzite MIT – Massachussets Institute of Technology, opäť som si vyskúšala golf, naháňala som tenisovú loptičku a plávala.
Jedno mi však nedalo a to pozrieť sa do typického amerického „diner“. Tieto miesta určite poznáte z každého starého amerického filmu. Viete o čom hovorím? Nie? Skúsim vám toto miesto teda opísať.
Diner v dnešnej dobe už nie je ako taký ľahké nájsť. Tieto miesta sú špeciálne vybudované tak, aby pripomínali jedálenský vagón vo vlaku. To preto sú okienka také malé a steny smiešne zaoblené. Pri bare sedí zopár ľudí, ktorý majú pred sebou šálku kávy a v rukách noviny. Keď si sadnete do jedálenského boxu, príde ku vám milá postaršia čašníčka a podá vám menu. Na výber máte od vafiel až po steak. Samozrejme, takéto raňajky sú pre vás žalúdok zaručene ťažké.
Počas raňajok sa ku vám čašníčka niekoľko krát vráti, aby vám doliala kávu a ubezpečila sa, že je všetko v poriadku, prípadne s vami prehodila nejaké to slovko. Keď sa rozhliadnete pozornejšie, všimnete si, že okná sú trochu obité, čierne sedačky v boxe už po rokoch umývania a sedenie zodraté a modrým kachličkám už dávno zašiel pôvodný lesk. Ak sa pustíte do rozhovoru s touto milou pani, ktorá vás obsluhuje, dozviete sa, že tam už pracuje štyridsať rokov. Fú, poriadna doba, takže tam musela pracovať počas celého svojho života. Zdá sa však, že má to miesto rada. Prezradí vám, že v posledných rokoch jej diner navštevujú viac menej turisti a nie je to také, ako to bývalo kedysi. S úsmevom prizná, že by sa mala naučiť zopár nových jazykov, aby porozumela, čo od nej ctený zákazník vlastne chce.
Tak čo, už si to viete predstaviť?
Dnes pred odletom ešte navštívim posledné múzeum – Isabella Stuart Gardner. Ako sa hovorí, bude to čerešnička na torte. Múzeum bolo zariadené samotnou Isabellou tak, aby nepripomínalo mauzóleum, ako to s väčšinou múzeí v deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia bývalo. Tvorí ho teda jej osobná zbiera obrazov, ktoré sú vystavované v útulne zariadených izbách v dome z 15. storočia, ktorý bol postavený vo viktoriánskom štýle. Tí čo vedia oceniť umenie si určite prídu na svoje a v to dúfam i ja.
Chcem poďakovať všetkým mojim čitateľom, ktorí ma spravádzali na ceste do Ameriky. Samozrejme, že toto nie je koniec, práve naopak, je to nový začiatok. Ešte neviem presne čoho, ale myslím, že sa to čoskoro dozviem.... :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?