Denník momentálneho domaseda: Ach, tie smoly - či?

Autor: Silvia Divékyová | 29.6.2013 o 18:19 | (upravené 29.6.2013 o 18:25) Karma článku: 6,57 | Prečítané:  505x

Každý z nás má raz za čas jeden z tých týždňov – takých keď sa nám nič nedarí, všetko nám padá z rúk a kam pozrieme, tam samá pohroma. Nuž, ani moja maličkosť nie je nijakou výnimkou – aj ja z času na čas zakopnem  o obrubník (alebo o vlastnú nohu). To však neznamená, že je ten týždeň skutočne taký zlý – možno sa nás len čosi snaží naučiť.

All the timeAll the timeLukáš Kuzma

Dovoľte mi teda opísať môj super vtipný týždeň. Všetko to začalo v sobotu, keď som ukladala môj bicykel do pivnice a nechtiac som si riadidlami rozbila hlavu. Keď si na to spomeniem, ešte stále vidím hviezdičky, nehovoriac o tom, že som mala na spánku žltú modrinu – teda hneď po tom ako sa mu rozhodla dať kopačky hrča. Nuž ale nič to, veď také veci sa stávajú, nie? Tak som si úplne pokojne šla do bytu a tešila som sa na studenú sprchu, ktorú som si náramne užívala do momentu kým sa mi v nej nešmyklo. Ani ja som neverila, že sa dá v sprchovom kúte spadnúť, ale prekonala som všetky moje doterajšie predstavy.
Všetko to pokračovalo v nasledujúcich dňoch, maličkosťami. Snažila som sa „dopiť“ zvyšok polievky a namiesto toho som na seba prevrhla celú misku, ktorá mi tvrdo dopadla na nos, čo dosť zabolelo. Pokračovalo to zakopávaním, padaním, odieraním, ďalším prevrhávaním jedál na moje čisté oblečenie...viete si to snáď predstaviť.  Nie som však poverčivá, a tak som sa tieto „smoly“ rozhodla nechať na pokoji. Niežeby oni nechali na pokoji mňa. Na vyvrcholenie týždňa som nemusela dlho čakať, prišlo „presne“ podľa plánu. Nejaký šikovný spoluobčan sa rozhodol, že nášmu autíčku spraví pamätnú jazvu – cez celé zadné dvere. Ešteže ho máme poistené. Škoda len, že môj pomocník – tablet „Moco“ ako som ho volala – nemal toľko šťastia ako naše auto a z tohto týždňa plného smoly nevyviazol.
Nie som ten druh človeka, ktorý by všetko vinil na iných, alebo na tie smoly...alebo na nejaké neexistujúce bytosti, škriatkov a Smeagla. Aj v tomto živote totižto platí zákon zachovania energie – teda to čo vysielame, spúšťa adekvátnu reakciu, ktorá sa k nám napokon vráti. Ani jedno zaváhanie sa zrejme neprešmykne cez tento cyklus bez povšimnutia. Viem, že veľa ľudí to rado nazýva karmou, ale ja neškatuľkujem podľa mien.
Bola by som zvláštna, keby mi to všetko bolo úplne ľahostajné (a teraz príde to veľké ALE), ale verím tomu, že všetky tieto veci ma chcú niečomu naučiť, alebo ma na niečo upozorniť. Nech je to už ako chce, myslím, že ma to skutočne niečomu naučilo – nesmiem plytvať časom na hlúposti a trápiť sa pre veci, ktoré sú nepodstatné. Práve naopak, ich musím vziať, prezrieť si ich a potom ich nechať ísť. Na tomto svete mám len jeden život a tak ho chcem prežiť tak naplno, ako to len pôjde. Už nechcem ani jednu sekundu premrhať na niečo, čo mi za to nestojí. Nechcem sa sťažovať, nariekať – práve naopak, vo všetkom musím nájsť niečo dobré. Netvrdím, že sa budem na svet pozerať cez ružové okuliare, to nie, iba sa naň pozriem cez tie moje.
Niekedy sa musíme usmiať na človeka, ktorý sa mračí, aby sa usmial aj on. Ak ten jeden úsmev znamená, že som niekomu zlepšila deň, tak to bol deň, ktorý stál za to.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?