Jadranský denník slovenského dovolenkára: Časť prvá

Autor: Silvia Divékyová | 13.7.2013 o 21:57 | (upravené 14.7.2013 o 12:55) Karma článku: 9,04 | Prečítané:  2271x

Je asi jedna hodina ráno, keď štartujeme naše plne nabalené auto, až sa čudujem, že sa pohne z miesta bez problémov ako obvykle. Na cestovnú horúčku je už neskoro, typická pred-dovolenková panika je zažehnaná, všetci sa však snažíme spomenúť, či sme nezabudli na niečo dôležité - doklady, peniaze...zdá si mi to hlúpe, lebo sú to prvé veci, ktoré sme si zbalili, neverili by ste však, aké chyby dokáže ľudský mozog narobiť. Do uší strčím sluchátka a poľahky zaspím v akejsi čudnej vykrútenej polohe, takže si pripadám ako ľudské embryo, do svitania ešte ďaleko, a tak sa snažím na zadnom sedadle nájsť miesto na vyloženie nôh  - márne. Raz za čas na mňa zagáni sestra, ktorú nechtiac kopnem do nohy, už po dvoch hodinách cesty sa budím (utieram si z brady slinky) a zúfalo hľadím na navigáciu, ktorá nám predpovedá ešte desať hodín cesty.

Znovu zaspávam, takže sa ďalší krát zobudím až keď ma budí mamina a oznamuje, že stojíme na čerpacej stanici. Fúúú, čas na vystretie nôh a klasického prechádzania sa po pumpách. Nebudem klamať. Oko skúseného pumpára už na prvý pohľad zistí, že sme prototyp slovenského dovolenkára. Cez kufor vidieť nabalené tašky a karimatky, ja som neupravená a vyzerám tak trochu námesačne, no niet sa čomu diviť. Pre koho sa tak budem skrášľovať? Kabrio nemáme, takže kývať fešákom na diaľnici nemusím.

Cesta sa ťahá v následujúcich fázach a to:

1.Spím a občas precitnem, pretože sa mi otvorili ústa, už z pravidla mám panický strach, že ma odfotí ségra a potom ma tou fotkou bude vydierať

2.Idem na WC (nuž, o kvalite toaliet v zahraničí by sa dala viesť dlhá debata, ale to je asi na iný článok)

3.Spím a už zabúdam na to, že by ma mohla ségra odfotiť

4.Čítam si knihu, pretože mám pocit, že by som mala ten čas v aute nejako využiť, ale po istej dobe znovu zaspím

5.Ládujem sa domácimi syrovými bagetami

Keď prejdeme chorvátskymi hranicami, nie je mi práve do smiechu. Obloha je zamračená, prší a fúka dosť silný vietor. Dúfam, že dosť silný na to, aby tie hnusné sivé mračná rozohnal.

„Gradac je ešte ďaleko. Je to najjužnejšia časť Makarskej riviéry, kým tam prídeme, počasie sa snáď umúdri," upokojuje nás argumentmi ocino. V to dúfam. Na tú dovolenku sa teším najmä kvôli vidine kúpania sa v mori a ľadový medveď teda nie som. Počas cesty už len driemem a sem tam vykuknem z okna - kontrolujem stav oblohy. Tá sa postupne skutočne čistí, vzduch je čoraz teplejší, takže som zrazu rada, že náš Peugeot je vybavený klímou a nie sme odkázaní na otvorené okná. Keď zídeme z diaľnice, cesta sa začne kľukatiť pomedzi malé horské dedinky, na okraji ciest sem tam sedia domáci a ponúkajú čerstvé ovocie. Krajina navôkol je krásna, no vyzerá dosť nehostinne, až keď vidím more, tak si konečne vydýchnem a pomaly ma zalieva obnovený entuziazmus.
Chvíľu blúdime po Gradaci a takmer sa nasťahujeme do nesprávneho domu, napokon však šťastne pristavujeme auto k bráne, cúvame a vykladáme batožinu. Uf, od toľkého sedenia mi zdreveneli nohy, takže mám pocit, že kráčam ako Pinokio. Apartmán je malý, na čo sme boli pripravení, no vedomie, že budem so ségrou zdieľať jeden rozkladací gauč ma až tak neteší. Nuž čo, čas navrátiť sa do detských čias.

Uťahaní sa rýchlo prezlečieme do plaviek a utekáme na pláž, doslova sa vrhám do slanej morskej vody, aj napriek tomu, že nie je príliš teplá, po chvíli si však na ňu zvykám a veselo sa v nej žblnkám. Onedlho dosadnem na karimatku, pre ktorú sme horko-ťažko na malej preplnenej pláži našli miesto, pustím si audioknihu a spokojne sa vyvaľujem. Po návrate z pláže sa obzerám v zrkadle a hľadám známky prvého opálenia (spálenia). S potešením zisťujem, že keďže som už tento rok niekoľko krát ako Indiánka vyzerala, slnko sa ma rozhodlo ušetriť a ja „chytám bronz". Aspoň dúfam.

Večer sa vydávame spoznávať tajomstvá tohto prímorského mestečka (ehm, jeden chodník tiahnuci sa pri mori s obchodíkmi).
„Hele, berunko..."
„Ty vole, to snad..."
„Ale strejda Václav..."

Prekvapene civíme pred seba, pretože máme pocit, že sa prechádzame skôr po centre Prahy a nie po vzdialenom chorvátskom mestečku. Jasné, myslela som si, že tu isto-iste na nejakých Čechov a Slovákov narazíme, ale až takúto hustú koncentráciu sme neočakávali. To sa nám potvrdí aj počas nasledujúcich dní a čoskoro sa cítim ako vo videu Viral Brothers „Debilní kecy Čechů na dovolené", kde Erik Meldik pobehuje po móle niekde v Chorvátsku a nahnevaný sa prediera cez davy Čechov s vyberanými nadávkami. Akurát, že je to mám v priamom prenose, haha.
Večer toho dlhého dňa zakončujeme, ako inak, pri poriadnej porcií jadranskej zmrzliny.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?