Masky

Autor: Silvia Divékyová | 1.3.2014 o 15:32 | (upravené 1.3.2014 o 15:44) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  176x

V živote sa skrývam za masky. Maľované, vyrezávané, papierové, plastové, s benátskymi vzormi a vtáčími perami, na paličkách, so stuhami alebo na gumovej šnúrke. Masky sa stávajú každodenným odevom, ktorý skladám až večer keď líham do postele, no niekedy sa stane, že zabudnem na masku ktorú mám pravé na tvári a zaspím aj s ňou.

Nie je umenie sa zamaskovať. Chce to len chvíľu trpezlivosti a šikovnosti. Ak vám niektorá z týchto vlastnosti chýba, nezúfajte. Všetko je to len o tréningu ako pri akejkoľvek inej aktivite. V skutočnosti som sa ešte nestretla s niekým, kto by sa tejto zručnosti nevedel naučiť. Väčšinou sa ako skúsená maskérka potýkam s opačným problémom - s ľuďmi, ktorí si tak zvykli na svoj kostým, že si ho odmietajú zvliecť. Papier sa im nalepil na tvár a nedá sa strhnúť.

Keď si vyrábam masky, nechávam sa inšpirovať tými najčistejšími formami bytia navôkol. Odrážajú emócie, ktoré by som inak nevedela vyprodukovať. Veľmi dobre sa odzerajú od zvukov prírody a čírosti lesného potôčika, no najlepšie sa dajú okopírovať z výrazov detských tvárí. Bohužiaľ, keď si niekto oblečie škrabošku, ktorú som vyrobila podľa vyššie uvedených príkladov, často ju rôzne poupravuje, pretože sa mu zdá byť priveľmi detinská a nedospelá. Tu ustrihne kúsok z úsmevu, tu zas pridá trochu viac farby do líc a pier - vznikne akýsi zvláštny úškľabok, rozďavená papuľa plná falošných slov.

Moje masky sú naozaj vysokej kvality, nikto sa nemôže sťažovať. S každou z nich si dám záležať, venujem sa im a snažím sa zachytiť čo najjemnejšie odtienky. Keď však vstupujem do lesa, masku si z tváre vždy skladám. Bola by celkom zbytočná, niet sa pred kým skrývať. Navyše, odrazu môj výtvor pôsobí veľmi falošne ako neprirodzene silný make-up na tvári malého dieťaťa. Farby sú agresívne a zachytená emócia unikne cez použitý materiál, takže odrazu ostáva škraboška bez akéhokoľvek výrazu, mŕtva ako kus studeného mramoru.

Prečo to robím?
Lebo je to môj život. A život druhých. Nedokážem prežiť nahá v spoločnosti odetých ľudí. Tak to vnímajú aj všetci moji zákazníci. Niektorí z nich už ani nevedia, ako vyzerajú tváre ich priateľov, detí a partnera. A čo je horšie, niekedy nespoznávajú ani tú vlastnú.

Nič však nie je dokonalé a to platí aj o mojich produktoch. Po určitej dobe sa opotrebujú, materiál, z ktorého sú vyrobené skrehne a farba vybledne. Neexistuje na ne doživotná záruka s možnosťou opravy alebo výmeny za novú. Preto sa masky po určitom čase rozpadnú. Rozdrobia sa na malé kúsky. Ak sa ich niekto pokúsi zlepiť dohromady, vznikne akási pokrútená forma ich pôvodnej verzie. Nikdy už nebude vyzerať tak ako predtým.

Prvá maska je zväčša tá, ktorá určí, čo sa bude diať ďalej. Po tom, ako sa zničí tá prvá má môj zákazník dve možnosti. Môže si vyrobiť ďalšiu, ktorá však už bude výtvorom jeho vlastných rúk a sám sa rozhodne aký výraz na ňu namaľuje či bude hrubá a nepriehľadná, alebo tenká a ľahká.
A potom je tu tá menšina, ktorá sa rozhodne nosiť svoju vlastnú tvár. Takýto jedinec si často pochvaľuje, ako sa bez masky výborne dýcha, aké je skvelé plne využívať mimiku a neobmedzovať slová veľkosťou otvoru na ústa. A čo je vraj najlepšie? Fakt, že sa nemusia obávať momentu, kedy masku zložia.

Jediné šťastie, že takýchto bytostí je málo. Ak sa raz dostane do módy ich trend, skrachujem. A ak mám povedať pravdu, neviem čím iným by som sa živila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?