Desatoro černohorského zájazdu s CK Astral: Lekcia č.1

Autor: Silvia Divékyová | 13.5.2015 o 21:12 | (upravené 14.5.2015 o 9:28) Karma článku: 5,82 | Prečítané:  1391x

Septembrový večer bol ešte teplý, no pri pohľade na predpoveď počasia pre Čiernu Horu nás všetkých striasalo. Už expedične naladení sme si čelovkou svietili na náš jediný exemplár mapy národného parku Durmitor.  

I. Skontrolovať počasie, nezabudnúť pas a neveriť topánkam

Pár dni pred odchodom na najdobrodružnejší výlet môjho života sme zvolali bojovú poradu pri trochu menej bojovej čokoláde v kaviarni v Bojniciach. Septembrový večer bol ešte teplý, no pri pohľade na predpoveď počasia pre Čiernu Horu nás všetkých striasalo. Už expedične naladení sme si čelovkou svietili na náš jediný exemplár mapy národného parku Durmitor.

„Turistika potrvá...tak tri dni,“ pokýval hlavou vedúci zájazdu Maco a ukazoval nám všetky možné trasy. Tri dni. Tri dni bez elektriny, splachovacích záchodov a internetu. Tri dni pochodovania po hornatej krajine. Skvelá vyhliadka pre človeka (horolezca), ktorý turistiku vnímal ako nevyhnutné zlo pri presune sa od skaly k autu a naopak. A ešte lepšia pre takého, ktorý vlastne nikdy turistiku neabsolvoval.

„Ak tam bude zima a bude pršať tak ma ani nehne!“ vyhŕkla ďalšia členka posádky Vernon. S týmto názorom sme sa však stotožnili ako neturistky zrejme len my, lebo zvyšok skupiny mal už za sebou kopu skúseností na horách. Pončá a goráčové bundy boli v skupine samozrejmosťou, počasie neznamenalo nijakú výraznejšiu prekážku. Vyhliadka trojdňového dažďového pochodu však nikoho nenadchýnala a tak sme sa napokon rozhodli, že možno budeme musieť spraviť menšiu zachádzku. 

Táto „menšia“ zachádzka nás mala zaviesť do Lago di Garda, alebo teda na Gardské – najväčšie – talianske jazero. Vízia pláže, teplého talianskeho vzduchu načahujúceho sa za uplynulým letom a hlavne outdoorového vyžitia nás presvedčila o tom, že to bude stáť za to.

Kým sme sa však vydali na cestu, všetkých nás čakalo balenie. Niektorí z nás sa na výlet chystali už týždne vopred, zháňali nové termo či softshell, vymýšľali čo sa bude jesť a piť, iní ešte v deň odchodu sedeli v práci a do tašky nahádzali veci iba pár hodín pred odchodom. Či bola správna prvá alebo druhá metóda, to neviem, ale pas si z nás aspoň jeden člen zabudnúť jednoducho musel. A či som to nebola ja?

Najviac sme sa obávali toho, že by ma nepustili cez srbsko-chorvátske hranice, ale nakoniec sa ukázalo, že cez tie sa dá prejsť aj na vodičák. 

Cesta do Laga bola ako každá iná, v očakávaní sme sa v Opel Vivaro tlačili deviati a čakali, či nás skôr zrazia taliansky vodiči, alebo nás zradí vlastný kufor, natlačený až po strop batohmi, jedlom, stanmi a porcelánovými vajíčkami. Posledný spomenutý artikel sme v skutočnosti nikdy nevideli, ale nepochybujeme o jeho existencií. Nepochybujeme ani o existencií Saxaninej ruky a sublimujúcich topánok. Len krátko za rakúskymi hranicami sa totižto ukázalo, že hlavný „vedúcky“ zájazdu Maco stihol už jednu topánku záhadne stratiť. Hľadali sme ju všade, a keď poviem všade, tak skutočne všade. Pumpára sme sa síce neopýtali, no dúfali sme v návrat topánky na talianskych hraniciach a potom v Čiernej Hore, no podľa nášho špecialistu na časové sľučky, Kaufiho, to s topánkami nebýva vždy také jednoduché.

Príchod do Laga o šiestej hodine rannej sme tak trochu neočakávali a neboli naň pripravení ani majitelia kempu, lebo ešte drichmali. Preto sme sa úplne normálne a nelegálne rozložili na privátnej plážičke patriacej ku kempu. Obdivovali sme čistú šumiacu vodu, hľadali sme zábery z Jamesa Bonda a Quantum of Solace a tlačili do seba lepenáče. Odvážnejší zvládli prípitok v studenom jazere a zvyšok zaliezol do spacákov. 

     Zobudili sme sa až na to, že nás obchádzali turisti a cvakali si výhľad na protiľahlé pohorie. Mľandravo sme sa vrátili do kempu, rozložili stany, vybalili vybavenie a rozmýšľali akú aktivitu vykonať, keď polovica dňa bola už dávno v nenávratne.

„Niečo ľahké, nech sa dnes iba rozhýbeme a zajtra poriadne zalezieme,“ bola odpoveď na našu dilemu. „Niečo ľahké“ mala byť jedna z ferratových ciest vystavaných po okolí Prealpi Gardesane alebo teda gardských hôr.

Ferrata je vlastne turistická cesta, na ktorej sa môžeme stretnúť s prekážkou, ktorú možno prekonať len za pomoci reťazí, lán, rebríkov a špeciálneho ferratového setu, ktorý je potrebné mať so sebou, aby sa takýto turista nezmenil na base jumper-a. S týmto pravidlom by zrejme nesúhlasil pán, ktorý nás predbehol cestou nahor iba v šortkách.

Celá ferrata Via dell´ Amicizia nám mala podľa navigačných tabuliek trvať približne tri hodiny, no z nám neznámych príčin trvala niečo cez päť. Samotný nástup na ferratu bol dosť zdĺhavý, niet sa však čo diviť, táto pekná „prechádzka“ stúpa až 1200 metrov.

 

 Výhľad bol krásny, pocit víťazstva a radosti neopísateľný a následná hlúposťou zapríčinená dehydratácia dosť zničujúca. Zostup z ferraty bol možno o čosi menej príjemný ako cesta nahor, pretože sa nám po chvíli stratil nádherný výhľad na modré jazero a nahradili ho desiatky na oko rovnakých serpentín. Po hodine kráčania dolu sme začali byť zľahka zúfalí a unavení. Po dobehnutí rýchlejšej zložky skupiny v meste som doslova zhltla chladnú nemliečnu zmrzlinu „sorbet" a tešila sa na jedlo.

Na tomto výlete som sa naučila, že ak je na konci dňa jedna vec, na ktorú sa budete tešiť, je to jedlo. Ja som sa naň netešila iba večer, ale aj ráno, dopoludnia, na obed, o jednej, druhej a vlastne kedykoľvek sa mi nejaké podarilo uchmatnúť. Tento výlet ma však mal naučiť ešte mnoho ďalších vecí, každý deň viac než jednu. Napríklad, že nafukovacia karimatka je na nezaplatenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?