reklama

Desatoro černohorského zájazdu s CK Astral: Lekcia č.1

Septembrový večer bol ešte teplý, no pri pohľade na predpoveď počasia pre Čiernu Horu nás všetkých striasalo. Už expedične naladení sme si čelovkou svietili na náš jediný exemplár mapy národného parku Durmitor.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

I. Skontrolovať počasie, nezabudnúť pas a neveriť topánkam

Obrázok blogu

Pár dni pred odchodom na najdobrodružnejší výlet môjho života sme zvolali bojovú poradu pri trochu menej bojovej čokoláde v kaviarni v Bojniciach. Septembrový večer bol ešte teplý, no pri pohľade na predpoveď počasia pre Čiernu Horu nás všetkých striasalo. Už expedične naladení sme si čelovkou svietili na náš jediný exemplár mapy národného parku Durmitor.

„Turistika potrvá...tak tri dni,“ pokýval hlavou vedúci zájazdu Maco a ukazoval nám všetky možné trasy. Tri dni. Tri dni bez elektriny, splachovacích záchodov a internetu. Tri dni pochodovania po hornatej krajine. Skvelá vyhliadka pre človeka (horolezca), ktorý turistiku vnímal ako nevyhnutné zlo pri presune sa od skaly k autu a naopak. A ešte lepšia pre takého, ktorý vlastne nikdy turistiku neabsolvoval.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ak tam bude zima a bude pršať tak ma ani nehne!“ vyhŕkla ďalšia členka posádky Vernon. S týmto názorom sme sa však stotožnili ako neturistky zrejme len my, lebo zvyšok skupiny mal už za sebou kopu skúseností na horách. Pončá a goráčové bundy boli v skupine samozrejmosťou, počasie neznamenalo nijakú výraznejšiu prekážku. Vyhliadka trojdňového dažďového pochodu však nikoho nenadchýnala a tak sme sa napokon rozhodli, že možno budeme musieť spraviť menšiu zachádzku. 

Obrázok blogu

Táto „menšia“ zachádzka nás mala zaviesť do Lago di Garda, alebo teda na Gardské – najväčšie – talianske jazero. Vízia pláže, teplého talianskeho vzduchu načahujúceho sa za uplynulým letom a hlavne outdoorového vyžitia nás presvedčila o tom, že to bude stáť za to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kým sme sa však vydali na cestu, všetkých nás čakalo balenie. Niektorí z nás sa na výlet chystali už týždne vopred, zháňali nové termo či softshell, vymýšľali čo sa bude jesť a piť, iní ešte v deň odchodu sedeli v práci a do tašky nahádzali veci iba pár hodín pred odchodom. Či bola správna prvá alebo druhá metóda, to neviem, ale pas si z nás aspoň jeden člen zabudnúť jednoducho musel. A či som to nebola ja?

Najviac sme sa obávali toho, že by ma nepustili cez srbsko-chorvátske hranice, ale nakoniec sa ukázalo, že cez tie sa dá prejsť aj na vodičák. 

Cesta do Laga bola ako každá iná, v očakávaní sme sa v Opel Vivaro tlačili deviati a čakali, či nás skôr zrazia taliansky vodiči, alebo nás zradí vlastný kufor, natlačený až po strop batohmi, jedlom, stanmi a porcelánovými vajíčkami. Posledný spomenutý artikel sme v skutočnosti nikdy nevideli, ale nepochybujeme o jeho existencií. Nepochybujeme ani o existencií Saxaninej ruky a sublimujúcich topánok. Len krátko za rakúskymi hranicami sa totižto ukázalo, že hlavný „vedúcky“ zájazdu Maco stihol už jednu topánku záhadne stratiť. Hľadali sme ju všade, a keď poviem všade, tak skutočne všade. Pumpára sme sa síce neopýtali, no dúfali sme v návrat topánky na talianskych hraniciach a potom v Čiernej Hore, no podľa nášho špecialistu na časové sľučky, Kaufiho, to s topánkami nebýva vždy také jednoduché.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Macova topánka sa stratila.
Macova topánka sa stratila. 

Príchod do Laga o šiestej hodine rannej sme tak trochu neočakávali a neboli naň pripravení ani majitelia kempu, lebo ešte drichmali. Preto sme sa úplne normálne a nelegálne rozložili na privátnej plážičke patriacej ku kempu. Obdivovali sme čistú šumiacu vodu, hľadali sme zábery z Jamesa Bonda a Quantum of Solace a tlačili do seba lepenáče. Odvážnejší zvládli prípitok v studenom jazere a zvyšok zaliezol do spacákov. 

Obrázok blogu
(zdroj: Raňajkový prípitok v Gardskom jazere.)
Obrázok blogu

 Zobudili sme sa až na to, že nás obchádzali turisti a cvakali si výhľad na protiľahlé pohorie. Mľandravo sme sa vrátili do kempu, rozložili stany, vybalili vybavenie a rozmýšľali akú aktivitu vykonať, keď polovica dňa bola už dávno v nenávratne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Niečo ľahké, nech sa dnes iba rozhýbeme a zajtra poriadne zalezieme,“ bola odpoveď na našu dilemu. „Niečo ľahké“ mala byť jedna z ferratových ciest vystavaných po okolí Prealpi Gardesane alebo teda gardských hôr.

Ferrata je vlastne turistická cesta, na ktorej sa môžeme stretnúť s prekážkou, ktorú možno prekonať len za pomoci reťazí, lán, rebríkov a špeciálneho ferratového setu, ktorý je potrebné mať so sebou, aby sa takýto turista nezmenil na base jumper-a. S týmto pravidlom by zrejme nesúhlasil pán, ktorý nás predbehol cestou nahor iba v šortkách.

Celá ferrata Via dell´ Amicizia nám mala podľa navigačných tabuliek trvať približne tri hodiny, no z nám neznámych príčin trvala niečo cez päť. Samotný nástup na ferratu bol dosť zdĺhavý, niet sa však čo diviť, táto pekná „prechádzka“ stúpa až 1200 metrov.

Obrázok blogu
A rebríky boli veru nekonečné.
A rebríky boli veru nekonečné. 

 Výhľad bol krásny, pocit víťazstva a radosti neopísateľný a následná hlúposťou zapríčinená dehydratácia dosť zničujúca. Zostup z ferraty bol možno o čosi menej príjemný ako cesta nahor, pretože sa nám po chvíli stratil nádherný výhľad na modré jazero a nahradili ho desiatky na oko rovnakých serpentín. Po hodine kráčania dolu sme začali byť zľahka zúfalí a unavení. Po dobehnutí rýchlejšej zložky skupiny v meste som doslova zhltla chladnú nemliečnu zmrzlinu „sorbet" a tešila sa na jedlo.

Na tomto výlete som sa naučila, že ak je na konci dňa jedna vec, na ktorú sa budete tešiť, je to jedlo. Ja som sa naň netešila iba večer, ale aj ráno, dopoludnia, na obed, o jednej, druhej a vlastne kedykoľvek sa mi nejaké podarilo uchmatnúť. Tento výlet ma však mal naučiť ešte mnoho ďalších vecí, každý deň viac než jednu. Napríklad, že nafukovacia karimatka je na nezaplatenie.

Kalaji na vrchole.
Kalaji na vrchole. 
Obrázok blogu
Silvia Divékyová

Silvia Divékyová

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Maličkosti vytvárajú v našom nahrubo namaľovanom svete mozaiku plnú farebných kúskov. Niekto si poskladá okno jednofarebne, iný zas zapojí fantáziu a na ulicu pozerá farebne. Či už máte radšej jedno alebo druhé, ja chcem svojim písaním dať nahliadnuť cez obe. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáMoje postrehyDenník

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu